„Bratia moji, nechcite byť mnohí učiteľmi, veď viete, že nás čaká prísnejší súd. Veď všetci sa prehrešujeme v mnohom. Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo. Keď dávame koňom do úst zubadlo, aby nás poslúchali, ovládame celé ich telo. Hľa, aj lode: hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry, maličké kormidlo ich riadi ta, kam chce kormidelník. Tak aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.“ (Jak 3,1-10)

Nie to, čo do našich úst vchádza, ale čo z nich vychádza, nás často poškvrňuje.

Je potrebné si uvedomiť, že naším jazykom môžeme vniesť množstvo zla.

Hriechy ohovárania, osočovania, urážania, odsúdenia sú na každodennom poriadku.

A občas ich nepotrebujeme ani vysloviť. Tak ako nás Kristus poučil ‚kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.‘ (Mt 5,28) – rovnako je to aj s našimi nevypovedanými myšlienkami.

Samostatnou kapitolou je tzv. zlorečenie, t. j. prianie zla toho druhému. Možno je to náš šéf, kolega, suseda či príbuzní, s ktorými sa dostávame do sporov.

Zdržujme sa dnes (a ideálne celý život 🙂 ) zlorečenia, vstúpme do dňa s vedomím, že čo slovami do tohto sveta zasejeme, to budeme aj žať.

Prosme Krista v modlitbe o milosť nepoškvrňovať sa vyslovenými slovami a očisťovanie našich myšlienok.